G'day mate – tak trochu z Austrálie a Sydney

Prvá vec, ktorú som povedal po vstupe do centra Sydney: „Tu to vyzerá ako v Hong Kongu.“ A je to fakt, podiel ázijských ľudí je tu fakt veľký. Vlastne to ani nie je podiel, prakticky všetci v centre sú Aziati Asi to bude tým, že vedľa je China Town. Kultúrna rozmanitosť je fakt úžasná vec – môžete si dať jedlo v pravej kórejskej reštike (ak máte na to žalúdok ), dať si pizzu u taliana či kebab u iránčana a popritom pokecať s Brazílčanom o tom ako tancoval na poslednom karnevale v Riu.

Samozrejme ak sa tu chcete najesť poriadne, musíte si aj poriadne zaplatiť, dobrá reštika vás vyjde na viac ako 20 dolárov na osobu a teda chtiac-nechtiac sa uchýlite k výdobytkom globalizácie. McDonald’s, KFC, Subway či Hungry Jack’s (Burger King pre protinožcov) sa vám stanú príjemnými vyprážanými spoločníkmi na každý deň. Milujem ten pocit zakusnúť sa každý deň do toho istého hamburgeru a do tých istých hranoliek pripravených na (asi doslova) tom istom stuchnutom oleji… ááách Som sa zasníval zase Ale nie. Nie je to až tak zlé. Po čase zistíte, že veľké mesto ponúka aj veľa príležitostí na všetko, teda aj na najedenie sa za 10 dolárov. Hneď v centre, na George Street, sme našli úžasný írsky podnik, ktorý sa okamžite stal našim obľúbeným – steak alebo rezeň za 7 dolárov, no nekúpte to. Takisto si tam môžte dať aj austrálske „pivo“. To je vlastne pre nás ďalšia kapitola v knihe s názvom „Chýba nám tu“. Áno, pivo ako ho poznáme tu nemajú. Čapujú tu síce nejakú horkú vodu, ale jednak jej chýba pena a jednak chuť. Takže Slovák alebo Čech sa opäť musí obrátiť na Brisbane street a sklad alkoholu – 20 fliaš Plzne alebo Zlatého Bažanta za 50 dolárov.

Ako som už spomínal inde ani ďalší náš národný šport – chlastanie sa tu veľmi nepestuje. Fľaša najlacnejšieho alkoholu sa pohybuje pri 40 dolároch za vodku alebo borovičku a šplhá sa až do závratných 70 dolárových výšin za slivovicu, teda nič pre študentov. Tí si dávajú skôr 9 dolárové víno

Inak ak chcete nejaké to slovenské jedlo – bryndzu, syry, klobásy a hlavne horčicu, ktorá je inak v supermarketoch ako Coles neskutočne hnusná, navštívte starého Slováka (alebo je to Čech? ) Cyrila blízko na Hay Street (roh George street) – väčšinou je to síce výber poľských potravín, ale vždy lepšie ako nič.

Hlavným centrom nákupov sa ale nakoniec aj tak stanú veľké supermarket – spomínaný Coles, ktorý je prakticky všade, Woolworths, Aldi a tak ďalej. Oplatí sa sledovať letáky na internete, niekedy objavíte skutočne skvelé zľavy. Napríklad sme natrafili na 600g balík lentiliek za 2 doláre, výborný kontaktný gril za 10 dolárov alebo strojček na vlasy za 15. Vždy keď potom zmeškáte zľavu a je to už o 5 dolárov drahšie, pride taký blbý pocit ako keď prehráte v Športke

Ešte pár postrehov a zhrnutie:

• Ak fajčíte cigarety si kúpte v duty free zóne, tu stoja od 20 dolárov vyššie. Takisto Black Devil tu nenájdete, tak si doneste z domu

• Takisto si doneste/kúpte v duty free čo najviac fliaš alkoholu, kým ste v lacnom území

• V Sydney by ste mali vyžiť s 2000 dolármi také 2-3 mesiace, závisí od toho, koľko investujete do rôznych certifikátov typu RSA, Green card atď. (o tom v ďalších článkoch), ceny ubytovania (u mňa 150$/týždeň), vzdialenosti ku škole a teda ceny cestovného (u mňa nula – výhoda bývania pri centre)

V sobotu sme nemali opäť čo robiť a nechceli sme zase spať do tretej poobede, tak sme sa rozhodli, že konečne navštívime to slávne Biennale o ktorom nám stale hovorila Helen.

Vybrali sme sa teda cez celé mesto ku Circular Quay. Stretli sme pár zaujímavých pouličných umelcov. Viď video “bubeníka” v obleku a s fľašami.

Nasledujúca cesta po Kent Street nie je veľmi zaujímavá – dosť neupravená, špina na chodníkoch a stavajú tu cyklistický chodník (ten dúfam vyskúšame, ako som spomínal v predchádzajúcom článku). Spravil som teda len pár fotiek a hundral, že sme mohli radšej zobrať ten Free Bus.

Pri Circular Quay sme chvíľu pozorovali prípravy na Aroma festival, s tým, že zajtra prídeme (nevyšlo ). Po chvíľke hľadania odkiaľ chodí ten ferry a stretnutí s ďalšími pouličnými umelcami, sme spolu s asi stovkou ďalších ľudí nastúpili na loď a vybrali sa na Cockatoo Island.

Často hovorím, že Sydney nemá až takú atmosféru, ako som si predstavoval, ale tento deň mi splnil všetko, čo som chcel – na uliciach to žije, plno bláznivých ľudí, všetky národnosti a nakoniec, cesta loďou je fakt niečo, čo si predstavím keď sa povie Sydney – vôňa mora, lode, Harbour Bridge a budova Opery s mrakodrapmi v pozadí, rybári na malých loďkách, vietor vo vlasoch, vrtulník prelietavajúci popri čajkách, pohľad na domy bohatých austrálčanov s mólami a plachetnicami. Skutočne dychberúce. Možno niektoré z fotiek priblížia tú atmosféru. Už veľakrát som ľutoval, že nemám poriadnu zrkadlovku, ale teraz to fakt chcelo kvalitný foťák.

Po zaujímavej ceste nás už čakal jej cieľ – Cockatoo Island s výstavou abstraktného umenia. Pri výstupe na breh sme si spomenuli, že to bol jeden z vojenských prístavov počas druhej svetovej vojny a tak to tam aj vyzerá. Do týchto hangárov a skladov nahádzali nejaké to takzvané “umenie”. Ja osobne sa považujem za človeka s pomerne otvorenou mysľou a snažím sa pochopiť aj takéto netradičné formy sebavyjadrovania, ale niektoré “diela” boli fakt priveľa. Väčšina z nich bola vo forme krátkych filmov – napríklad premietanie slov ako “hriech”, “smrť”, “človek” na strop alebo dvaja chlapi hrajúci ping pong cez nahú ženu použitú ako sieť, či (a to bol pre mňa vrchol dňa) muž topiaci ženu v sude. Celkom zaujímavé, ale viac sa mi páčil pohľad na množstvo hniezd čajok a (opäť) výhľad na mesto.

Pozreli sme teda všetky budovy, zhodli sa na tom, že cesta sem bola zaujímavejšia ako celá výstava a po dvoch hodinkách sa vybrali naspäť. “Ten kilometrový rad je na našu loď?” prehodil som. Áno bol, ale našťastie niektorým, hlavne austrálskym kolegom nebolo ľúto zaplatiť si aj normálnu loď, nielen tú zadarmo, takže nakoniec sme nastúpili do nie až tak plnej lode a dokonca si našli aj miesta vpredu. Bohužiaľ baterku vo foťáku sa mi vybila, takže nemôžem poskytnúť nádherné fotky nočného mosta, opery a Sydney… Ten pohľad ale stál aj za to úplnú zmrznutie na večernom morsko vetre.

Potom už len cesta do Scruffy Murphy’s na čo iné ako steak (tentoraz som vyskúšal inú omáčku – cravy – odporúčam) a domov – odprevadiť Aziatov z nášho obytovania.

Andy

Ako som už možno spomínal ELSIS má každý týždeň graduation, teda akúsi rozlúčku so študentami, ktorí odchádzajú. Vždy je to sranda, hovoria sa pekné reči, tlieska sa, niekedy plače – čisto ako v americkom filme. Dnes sa ale lúčilo s nami, takže to malo (pre nás) trošku inú atmosféru

Takže pekne si nás John s Robom zase ako duo Martin – Martin zavolali dopredu, povedali ako im budeme chýbať, ale že len na pár týždňov, keďže sa vraciame späť na IELTS kurz atď. My sme poďakovali všetkým učiteľom a spolužiakom, dostali diplom a išlo sa jesť.

Graduation bola totiž spojená aj s tzv. International day – každý národ alebo štát mal priniesť nejaké svoje charakteristické jedlo, pitie , oblečenie, tanec, hocičo. My sme nechceli samozrejme ostať pozadu. Šli sme teda so slovenským párikom, ktorý sme spoznali k Cyrilovi kúpiť francúzsku bryndzu, ktorú nám spomínal už minule. Samozrejme ako správni Slováci a východniari sme chceli doniesť aj nejaké to pitie. Kedže sme hrušku zo Slovenska už dávno vypili, museli sme hľadať inde. V židovskom sklade na Brisbane street ale nič slovenského nemali, tak sme sa uspokojili aspoň s nápojom našich bratov – Starou Mysliveckou. Štyridsať dolárov za fľašu je dosť, ale tak bola to výnimočná príležitosť a stála to za to. Austrálčania a vôbec väčšina zahraničných ľudí nie je veľmi zvyknutá na pitie takých „silných“ páleniek len tak, väčšinou pijú drinky, maximálne tequilu. Keď sme teda vytiahli našu zelenú fľašu, každý hneď pozeral na etiketu s otázkou koľko to má vlastne percent. Najlepšia bola poznámka od Helen – ja so 40% alkoholu umývam okná John a Rob ako starí Ozíci ale nemali problém dať si s nami pár pohárikov a zapiť to fajným poľským pivom, ktoré bolo na stole. Takisto im chutili aj bryndzové halušky pripravené našou jedinou Slovenkou na ELSIS-e.

International day bol aj príležitosťou konečne ochutnať cudzokrajné (hlavne ázijské) jedlá, keďže zatiaľ som sa im úspešne vyhýbal s tým,  že radšej ostanem pri klasike J

Ale dnes som sa konečne dostal k ochutnaniu thajskej a kórejskej kuchyne. Prvá skončila výsledkom – na to ideme do reštiky, druhá – nikdy viac. Do Thajska asi teda bude smerovať aj moja najbližšia zahraničná cesta Takisto brazílske sladkosti boli fantastické. Rovnako ako ich samba, ktorú vytiahli nakoniec a poriadne to roztočili, ako to vedia len týto úžasní ľudia.

To je na Austrálii to najlepšie – stretnete veľké množstvo ľudí s najrôznejšími životnými príbehmi, ľudí, ktorí precestovali celý svet lebo jednoducho chceli vidieť niečo nové aj ľudí, ktorí museli odísť zo svojich domovov za lepším životom. Nakoniec si ale aj tak všetci zatancujú (alebo pokúsia sa zatancovať) sambu…

Po skvelom prvom dni sme sa už tešili do školy. „Škoda že nemáme ženu učiteľku“, prehodil som Otvoríme dvere a ozve sa: „John is not here, he is out of country.“ Tak to teda bola ďalšia pekná vec na tejto škole

Hodina neprebieha takým štýlom ako u nás, že sa len číta knižka a učiteľ niečo stále kecá, študenti spia a všetci sa nudia. Síce knižka sa používa, učitelia sa musia o niečo oprieť, ale celé je to „akčné“, skákali sme od prieskumu detí od 7 do 15 rokov ku futbalu (not soccer ), vládnej politike, podplácaniu autobusárov aby zmenili trasu až po to ako sa robia skúšky z autoškoly v Iráne. Sranda bola pri podplácaní a korupcia, keďže zloženie triedy bolo – Slovensko, Poľsko, Česko, Kolumbia, Brazília a Dafina (učiteľka) bola z Macedónska (neviem kde zohnala taký skvelý austrálsky prízvuk).

Počas cvičení sme medzi sebou rozprávali odkiaľ sme, ako dlho tu budeme. Hovorím, že ešte nemám robotu. Dafina samozrejme začula a hneď mi napísala štyri stránky, kde si ju môžem hľadať a skritizovala, že máme drahé ubytovanie. Na Slovensku by nás prerušila a zadala ďalšie cvičenie, aby si mohla ďalej brúsiť nechty alebo len pozerať do blba, hlavne aby nemusela nič robiť.

Dobrou vecou je aj kuchynka, kde si môžeme pripraviť nejaké tie mrazené jedlá alebo ak ste Číňan, tak niektoré vaše voňavé „delikatesy“ v mikrovlnke.

Po obedovej prestávke (hodinka) sme sa presunuli na ďalšie hodinu – „Writing“. Už na chodbe som začul britský prízvuk, ale najlepšie to bolo v triede. Keď som zbadal učiteľa, myslel som, že vidím chlapíka z Pink Floyd: The Wall Jeho typicky britský, gentlemanský, suchohumorný prístup je neodolateľný. Rob sa ale narodil sa v Južnej Afrike. Je zaujímavé z koľkých krajín tu sú učitelia. Druhý učiteľ (opäť Rob) sa narodil švédsko-fínskym rodičom v Indii, šiel študovať do Británie, odsťahoval sa (ďalší? ) do Južnej Afriky, kde si našiel ženu, skončil v Austrálii a na dôchodku zistil, že nemá čo robiť, tak sa rozhodol urobiť si potrebný certifikát a učiť. S ním prediskutované témy majú teda skutočne šťavu a nikdy nezabudne pridať nejakú zaujímavú pikošku zo života…

Na Slovensku sme často, asi ako každý u nás, nadávali na naše školstvo, a pravdepodobne sa u nás nič tak skoro nezmení… Môj tak trošku protislovenský postoj bol všeobecne známy, ľudia už o tom ani so mnou nechceli rozprávať. Stále som hovoril ako je to v Amerike, Austrálii o niečom inom, pretože sa tam platí školné a teda študenti si viac vážia svoje vzdelanie a chcú za svoje ťažké tisíce dolárov aj niečo dostať, hlavne keď si na to musia zarobiť sami a makajú niekoľko mesiacov alebo si oni alebo ich rodičia berú úver. Najväčším protiargumentom bolo, že Amíci su sprostí, “veď ani nevedia nájsť Slovensko na mape”. To stále považujem za smiešny názor ľudí, ktorý v živote boli najďalej boli v Krakove na “miaso a sejry” a v Užhorode na lacný benzín. Neustále “veď si tam ešte nebol, uvidíš že to naozaj neni take ružové”.

Dnes sa im už môžem vysmiať. Prvý deň na jazykovke ELSIS v netradičnom prevedení – na 2. a 3. poschodí výškovej budovy bol hneď skutočne zaujímavý. S hodinovým meškaním nervózni hľadáme budovu školy, keď si konečne všimneme malú tabuľku vo vnútri, myslíme, že už nás ani nezoberú a peniaze prepadnú šéfkovi na nové Ferrari. Stále nezvyknutí na neustály optimizmus, pozitívne myslenie a ochotu Austrálčanov sme vystúpili z výťahu a hneď dvaja ľudia (zamestnanci) sa pýtajú, čo potrebujeme. Prejdeme dva kroky z výťahu na recepciu, kde hneď dostávame vstupný formulár a informácie o škole. Všetko za neustáleho úsmevu recepčného odniekiaľ-z-číny. Pozeráme na seba veľavravným pohľadom: “sme konečne v normálnej krajine kde si vážia zákazníkov?”

Dokončím zaraďovací test, tetuška učiteľka dojde ku mne pýta sa prečo som došiel, skade, načo, s akou agentúrou (“Great Mate? Ok, stačí už nemusíš vypĺňať ďalej, máme všetko”) a posiela ma na kávu, že mám počkať polhodinku kým sa začne “Orientation”.

Tam nám riaditeľka ukazuje školu, ako sa do nej dostať, ako sa z nej dostať, únikový východ, že nemáme medzi ich dvomi poschodiami chodiť výťahom, lebo schody sú rýchlejšie, kde sú obchody, kde sa môžeme sťažovať, marketingové oddelenie (ako z reklamy na žuvačky – biela je belšia), kukáme na spolužiačky (Poľka, Kolumbijky, Brazílčanky), učiteľky (oh yeah), učiteľov (na tých nie až tak).

Aj keď každý hovoril že tam bude polka Slovákov a Čechov, nestretli sme v triedach ani jedného. Aj keď pri našom predstavovaní to znelo srandovne  – Poland, Slovak, Slovak, Czech, Poland.

Nakoniec nás ešte odfotili na ISIC (webkamerka na recepcii), dostali sme učebnicu (na chodbe nás už každý volal Martin – Martin), rozpis tried a učiteľov a smer Hungry Jack’s na môj obľúbený Whopper.

6. Máj 2009

(TODO: skopirovat presne znenie)

JJ (na ICQ): „Maťo počúvaj na tom Slovensku je to na hovno, nejdeme dakde preč?“

Ja: „Ta išiel by som do New Yorku.“

JJ: „Kukni na to fakt, musíme vypadnúť.“

7. Máj:

JJ: „Počuj však poď do Australie, mam tam dedka z 20teho kolena.“

Ja: „Ci vole vidíš, to som nekukal ani. Ale však tam teplo je. Som kukal Kanadu a tam to tiez vyzera dobre.“

JJ: „Ja idem do australie.“

9. máj:

JJ: „som volal s Petrom z G8M8 – great mate“

JJ: „a ci to ne taký typek, v 16 isiel do australie “

Ja: „vies čo? To by bolo dzivé tam íst. Na druhý koniec sveta. Každý tam chce ísť, ale my aj naozaj pôjdeme. Na to poletia ženy. “

JJ: „:D“

Takto nejak to pre nás všetko začalo. Príbeh s toľkými zvratmi a zmenami, že moji rodičia sa vždy keď som prišiel do ich izby spýtali: „Čo nejaká zmena zase? Treba viac peňazí?“

(este nejaky pokec o zenach)

Neviem. Nám to ani nejak neprišlo. Plno vybavovačiek a zisťovačiek. Keď sa niečomu venujete prakticky rok v kuse a presvedčíte aj ďalších štyroch ľudí a snažíte sa ešte o 10 iných, tak tým prakticky žijete.